Ukážka: Kto uniesol žriebä Faraóna? poškodená (Brezina, C. Thomas)

"Kto je dnu?" znovu sa pýtala riaditeľka, no tentoraz už hlasnejšie a energickejšie.

Metlica je síce prísna, ale nie nespravodlivá. Myslím, že nikomu nedá za trest napísať úlohu len preto, lebo ráno vstala z postele ľavou nohou.

Jedinou nádejou bolo, že nevojde do kúpeľne. Na druhom poschodí bývajú iba chlapci a Metlica musela rátať s tým, že naďabí na nejakého naháča. (Chichichi...)

Začala volať na pomoc vychovávateľky, ktoré majú v internáte popoludňajší dozor, ale ani jedna tam nebola. Aj ony mali "výbeh".

"Dávam ti poslednú šancu!" kričala Metlica.

"To som ja, Lux!" odpovedal som.

"Čo robíš o takomto čase v kúpeľni?" chcela vedieť riaditeľka.

"Ach... ja... teda... ja... " Do pekla, do pekla, do pekla! Vo vymýšľaní výhovoriek som rovnako nemožný ako hroch obojživelný v plávaní spiatočkou.

"Lux, prosím ťa o jasnú odpoveď, ináč budem musieť vojsť dnu," varovala ma Metlica.

Poznáte ten pocit, keď je hlava prázdna ako vyfúknuté vajce? Práve tak som sa cítil. Na rozum mi jednoducho neprišla nijaká výhovorka.

"Napočítam do troch a idem!" vyhlásila Metlica. "Jeden... dva... tri!"

Stlačila kľučku a vrazila do dverí. No jediné, čo uvidela, bol len stiahnutý záves nad vaňou. Za ním hučala sprcha. Vo vzduchu bola zmes mandarínkovej vône a smradľavej hnojovky.

Čo myslíte, že som robil?

Stál som v plnom výstroji, teda kompletne oblečený, pod sprchou a pod pazuchou som držal vzpierajúceho sa psa. Opatrne som vystrčil hlavu spoza závesu a v rozpakoch som sa vyškieral.

"Veď... veď ste hovorili, že by sme sa mali viac sprchovať," vysúkal som zo seba a nebola to celkom lož.

Metlica podozrievavo potiahla nosom a spýtala sa: "Odkiaľ je tu taká ostrá vôňa?"

"Ach... ach, aj vy ste to už zacítili?" jachtal som. "Takto to smrdí... teda vonia... v celom internáte... áno, áno... Ach, asi to budú hniezda ploštíc. Smradľavé ploštice... Tých sa aj na zaoceánskych lodiach veľmi boja. Skrývajú sa v škárach a dutých stenách a tak zasmradia celý vzduch, že sa vôbec nedá dýchať."

Tvár pani Zitterbartovej neprezrádzala nič. Stavím sa však, že keby musela použiť slová "ploštice" alebo "smrad", vypláchla by si ústa, taká je fajnová.

Napokon rýchlo prikývla a akoby len pre seba povedala: "Tiež som už v dome niekoľkokrát zazrela hmyz. Proti tomu treba niečo robiť!" S tými slovami sa pobrala preč.

Bol už najvyšší čas, lebo Bello Bond sa divo zmietal a dlhšie by som ho nevládal udržať. Keď som však už bol vo vani, okúpal som sa spolu s naším tajným psom a pokúsil som sa ho aspoň spolovice zbaviť zápachu. No márne. Voňal teraz ako pohnojená mandarínka a zdalo sa, že je s tým nanajvýš spokojný.