Dream – Voľný a neskrotný 1.diel (Lark, Sarah)

Ukážka

„Prirodzene, že mi to rodičia dovolia. Celkom určite!“ Sára, vzrušená a šťastná, objala valacha menom Jackpot. Najradšej by sa hodila okolo krku aj majiteľke koňa, Eve Betge. „Idem hneď domov a spýtam sa. Potom vám zavolám, dobre?“

Eva Betge, jemná, už nie najmladšia žena s načerveno zafarbenými vlasmi, sa usmiala. „Len pokoj,“ tíšila Sáru. „Môj prísľub trvá. Určite nebudem zháňať do stajne inú výpomoc. S Jackpotom si nik neporadí tak dobre ako ty.“

„Ďakujem, pani Betge. Môžete sa na mňa spoľahnúť.“

Sára bola prešťastná. Ešte pred pár dňami by jej ani na um nezišlo, že si jedného dňa zajazdí na Jackpotovi. Bola nadšená už len kvôli tomu, že jej Eva Betge dovolila ryšiaka so širokou lysinou a bledou hrivou ošetriť a denne vyviesť na pašu. No potom ju majiteľka koní prekvapila neuveriteľnou správou: Na vlastné náklady zapísala Sáru na jednu hodinu jazdenia pre pokročilých a navýšila to ešte tým, že jej ponúkla účasť na ďalších hodinách! Za stodvadsať eur na mesiac, čo je iba o čosi viac, než platila za svoje hodiny jazdenia doteraz. Za to bude môcť jazdiť dvakrát do týždňa na valachovi – raz na vyučovaní a raz v teréne. Sáre sa takmer zakrútila hlava, keď si pomyslela na cval cez les. Doteraz si mohla dovoliť voľné jazdenie na cvičných koňoch iba raz či dvakrát do roka – zriedkavé vrcholové zážitky jej doterajšieho jazdeckého života. A teraz by to mala zažiť každý týždeň! S Jackpotom, najúžasnejším koňom, akého kedy mohla mať!

Eva Betge prikývla. „Keď budeš hovoriť s rodičmi, povedz im, že by som sa rada s nimi stretla. Ešte bude treba vyriešiť niekoľko otázok okolo poistenia. Ale to zvládneme.“

Sára sa asi dvadsaťkrát poďakovala, a potom sa s Jackpotom rozlúčila a obdarila ho posledným bozkom na mäkký konský nos. Rozradostene sa vyšvihla na svoj bicykel a pobrala sa na cestu domov. Jazdiareň bola na okraji mesta, a tak bude potrebovať dobrých dvadsať minút, kým príde do nájomného domu v Hamburgu – Wandsbek, v ktorom bývala spolu s rodičmi. Mimoriadne nudný dom. Sáre by sa viac páčil dom so záhradou, aký majú jej starí rodičia, u ktorých strávila veľmi veľa času. U starkej Inge a starom otcovi Billovi bola vlastne častejšie než u rodičov. Tí boli neustále v práci, ale starí rodičia mali na ňu čas vždy. Isto pomôžu aj v prípade, keby rodičia nemohli, alebo nechceli zohnať peniaze na jej účasť na ďalších jazdeckých aktivitách. Sáre však nebolo príjemné pýtať sa ich na to. Starká Inge a starký Bill aj tak platili väčšiu časť jej týždenných hodín jazdy. Rodičia si jej drahého koníčka dovoliť nemohli. Alebo to aspoň tvrdili.

Sára pritom často uvažovala, koľko asi stoja kurzy ezoteriky, ktoré jej matka pravidelne navštevovala, a náhradné diely na motorky, s ktorými jej otec tak rád zabíjal čas. Doteraz túto tému ešte nenadhodila, ale dnes bola odhodlaná bojovať. Mala trinásť rokov a v matematike bola celkom dobrá. Ak by boli rodičia proti, vyúčtovala by matke, koľko zaplatila za kurzy telepatie, ktoré práve absolvuje, a otca upozorní na sumu, ktorú zaplatil za tetovanie, čo si nechal urobiť minulý týždeň.

Sára bola spokojná s tým, ako šetrne zaobchádza s peniazmi. Vreckové míňala predovšetkým na kone, kupovala im lahôdky, ako je mrkva či jablká, a zvyšok si šetrila, aby využila každú možnosť príležitostne si zajazdiť. Najbližšie asi kúpi Jackpotovi novú ohlávku alebo pestré gumičky do hrivy. Eva Betge určite nebude namietať, ak si svojho zverenca trošku rozmazná.

Sára sa zaprela do pedálov silnejšie ako obvykle. Nevedela sa dočkať, kedy príde domov. Nebeská modrá... Áno. Kúpi Jackpotovi nebesky modrú. Budú tak v rovnakom oblečení. Napokon, veď aj ona má plavú hrivu a nosí modrú jazdeckú čiapku... Bude musieť majiteľku alebo niektoré z dievčat poprosiť, aby urobili fotky.

Domov prišla v rekordnom čase a odložila bicykel do chodby. Pol siedmej, rodičia by vlastne mali byť už tu. Ako by im len mohla svoju účasť na pravidelnom jazdení naservírovať čo najšikovnejšie? O plánovanom rozhovore s Evou Betge zatiaľ radšej pomlčí. Naisto vie, že Gesa a Ben nebudú mať záujem stretnúť sa majiteľkou Jackpota, aby s ňou prebrali oficiálne záležitosti. Organizačné veci pripadali tým dvom ako záťaž a vyhýbali sa im, kde sa len dalo.

Sára zavrela vchodové dvere a vkročila do chodby v tvare veľkej rúry, ktorá bola zaprataná malými skrinkami a dekoračnými predmetmi z ďalekého Východu. Matka pred pár mesiacmi prestavala byt podľa pravidiel feng šuej. Vstupná časť vraj nepodporovala dostatočne príliv čchi, takže všetky tie haraburdy mali poháňať spomenutú dôležitú životnú energiu správnym smerom. Sára tomu celkom nerozumela, ale aspoň mali teraz dosť skladovacieho priestoru.

Zavesila si bundu na šatňovú skrinku a priložila k nej jazdecké čižmy. Rozrušene vošla do bytu. Z obývačky bolo počuť televízor a hlasy. Rodičia sa zhovárali, no nehádali sa. To bolo dobre. V poslednom čase mali dosť nezhôd a Sáre bolo jasné, že vyrukovať so svojou záležitosťou vo chvíli, keď doma panuje hustá atmosféra, by bolo strategicky veľmi nešikovné.

„Sára?“

Gesa... mama ju musela počuť a jej hlas, našťastie, znel celkom prívetivo. Sára nabrala odvahu. Dnes mala šťastný deň, určite to vyjde. Vstúpila do obývačky. Rodičia sedeli pri stole a prezerali si akési prospekty, ktoré naznačovali, že plánujú dovolenku. Veľmi dobre! Keď sa už aj tak chystajú míňať peniaze, ťažko budú môcť jej prosbu odmietnuť! Obaja pôsobili vcelku uvoľneným dojmom a zdalo sa, že majú dobrú náladu.

„Ahoj, ma... ehm... Gesa!“ Sára si včas spomenula, že mama má radšej, keď ju oslovuje krstným menom. Zdôvodňovala to tým, že oslovenie „mama“ v nej vyvoláva pocit, že je stará. Sára si však na to zvykala dosť ťažko. Najmä preto, že Gesa vôbec nevyzerala staro a bola veľmi pekná. Aj ona mala plavé vlasy a modré oči, ibaže bola o niečo nižšia a skôr plnoštíhla. Výšku, štíhlu postavu a kučery zdedila Sára po otcovi.

„Ahoj, oci,“ zvolala naňho. „Ja... musím vám niečo povedať! Ehm... nebudete veriť, čo sa mi dnes prihodilo!“

Možno by bolo lepšie nájsť niekoľko slov na úvod, no Sára teraz skrátka musela svoje novinky stoj čo stoj dostať von. Jedným dychom vychrlila zo seba všetko o Eve Betge a o jej ponuke. „Teraz už ide iba o to, aby ste mi to dovolili!“ povedala na záver. „Mesačne je to viac len o necelých dvadsať eur. A ja... ja až do osemnástky nechcem žiadne zvýšenie vreckového!“

Tento návrh jej napadol v poslednej chvíli a ona cítila, že vďaka nemu navrhla skutočne dobrý obchod.

Mama sa pousmiala. „Sára, poklad, to je veľmi pekné. A my by sme, prirodzene, neboli proti. Nie je tak, Ben?“ Sárin otec pokrútil hlavou a pôsobil vcelku nezúčastneným dojmom. Sára sa začudovala. Že by to šlo až tak ľahko? „Veci sa majú tak... aj my máme pre teba niekoľko noviniek! Čo by si povedala na to, keby som si otvorila malý obchodík, taký, po akom už dlho túžim?“

Sára mykla plecami. Čo by na to mala povedať? Mama už roky rozprávala o tom, že si otvorí vlastný obchod, v ktorom by ponúkala umelecké a remeselné výrobky a ezoterické potreby – dymové tyčinky a sviečky, sošky Budhov a prívesky s anjelikmi, lapače snov, mesačné kalendáre, tarotové karty a kyvadlá. Podľa Sáry to všetko boli veci, ktoré človek nepotrebuje. Mama istý čas vypomáhala dvakrát týždenne v podobnom obchode a podľa všetkého to išlo celkom dobre. Ak by to chcela Gesa vyskúšať, nech sa páči. Nemala proti tomu nič.

„To je super, ma... Gesa!“ súhlasila napokon Sára. „Našla si už miesto pre svoj obchod, ktoré... ktoré by nebolo drahé?“

Mamine sny totiž doteraz vždy stroskotali na nájomnom.

Gesa sa znovu usmiala. Bol to akýsi tajuplný úsmev. O čo jej vlastne ide?

„Nepotrebujem nič hľadať!“ vyhlásila. „Je to čosi ako náhoda... šťastná náhoda. „Máme predsa ten dom...“

„My máme dom?“ Sára zmraštila čelo.

„Dom, ktorý zdedil Ben,“ napovedala jej mama. „Veď vieš, ten na Novom Zélande.“

Aha, tak to mala na mysli. Sára prikývla. Prastrýko, ktorý sa kedysi dávno vysťahoval na Nový Zéland, odkázal pred niekoľkými rokmi jej otcovi svoju usadlosť a v rodine sa tým postaral o mierny rozruch, lebo o strýkovi Peteovi nik nepočul už celé veky. Ben spočiatku nechcel dedičstvo vôbec prijať, lebo sa v súvislosti s tým obával množstva papierovania. Starý otec Bill mu potom pomohol všetko vybaviť a vykonávateľ závetu sa snažil tiež. Odvtedy bol dom prenajatý, čo pre Singerovcov znamenalo vítanú finančnú podporu.

„Chcete ho predať?“ spýtala sa Sára.

Nakoniec – dobrý nápad. Mama by si s tými peniazmi mohla splniť sen o obchode a určite by zostalo dosť aj na Sárino jazdenie.

Mama sa zasmiala. „Nie, pokladík. Niečo omnoho lepšie. „Ja si svoj malý obchodík otvorím priamo tam. Na prízemí sa nachádzajú obchodné priestory. Tam sa môžem dokonale zariadiť!“

Sára zmraštila čelo. Vôbec nechápala, čo matka vlastne plánuje. Obchod na Novom Zélande? Ako sa tam chce každý deň dopraviť?

„A nie je to trošku ďaleko?“ spýtala sa opatrne a očakávala nejaké primitívne vysvetlenie. Ani by sa nečudovala, keby jej teraz mama vyhlásila, že chce viesť obchod online. Kurz o astrálnom cestovaní už Gesa taktiež absolvovala.

„Tak už jej to všetko vyrozprávaj, ako sa patrí,“ ozval sa konečne Sárin otec. „Počkaj chvíľu...“

Zašiel vedľa do kuchyne, vybral z chladničky pivo, dúšok si z neho odpil a pripravil sa na vysvetľovanie. „Je to jednoducho tak, Sára, že nájomník v našom dome vo Waiouru podal výpoveď a nikto iný zatiaľ neprejavil záujem. A tak som si to miesto trošku vygúglil a zistil som, že práve teraz je tam na predaj jedna požičovňa vozidiel.“

Požičovňa vozidiel? Čo to má spoločné s domom? Sáre sa zakrútila hlava.

„Ani nie je taká drahá, pokiaľ bude predávajúci súhlasiť s platením na splátky. Ak predám svojho Harleya...“ Ako otec ďalej rozprával, Sára začínala chápať.
„Chcete sa vysťahovať na Nový Zéland?“ spýtala sa znechutene. „My... my tam máme bývať? V tom dome? My...“

Mama vyzerala tak šťastne, ako ju Sára nevidela už dlho.

„Presne tak, Sára, poklad! Vysťahujeme sa! Uvažujeme o tom už dlhšie, ale nechceli sme ti nič hovoriť, kým sme si neboli celkom istí. A teraz už má Ben aj prísľub na kúpu požičovne áut. No nie je to až neuveriteľne vzrušujúce? Čo na to povieš?“